Eternal Truths/Zvečneniny 2004

Čím ďalej tým viac sa začína vo výtvarnom umení zjavovať pojem vizuálny umelec, ktorý sa snaží "urobiť nový otvor a objaviť nový pohľad na skutočnosť tam vonku". Je to označenie pre novodobých šamanov, ktorí s virtuozitou ovládajú fotografiu, farbu, manipuláciu s počítačom tak, že nimi zmanipulovaný obraz pôsobí prirodzene. Ak niekto na Slovensku napĺňa definíciu tohto pojmu, tak je to určite Monika Hurňanská.

Jej cesta k fotografickému médiu bola kľukatá. Na Šupke v Košiciach vyštudovala keramiku, potom bakalárske štúdium maľby na Akadémii v Banskej Bystrici. Svoje štúdia zavŕšila magisterstvom na katedre fotografie VŠVU v Bratislave. Tu začínala najskôr s videami (Annual Report 2002 a Funeral Hearts 2003). Zvlášť to druhé má mimoriadnu silu, pretože doň vložila tajomstvo svojho života, ktoré je dešifrovateľné len pre citlivých a strasťami života poznačených ľudí. Všetky spomínané skúsenosti boli potom pretavené do novej kvality v záverečnej diplomovej práci Zvečneniny (digitálne tlače formátu 100 × 70 cm), ktorou vniesla do slovenskej fotografie nový čerstvý vánok, možno aj vietor.

Hurňanská v tomto súbore fotografií potvrdzuje, že globálny svet ešte nezabil všetkých citlivých ľudí a že aj malé národy cez svojich silných jedincov si budú udržiavať svoju identitu a jedinečnosť. Láska k domovu nepatrí len k romantike minulých storočí, ale má svoje miesto aj v súčasnom svete.

Poznáte ten pocit, keď máte na dvore zavesený mikrotén a jemne zaveje vetrík? Ten jemný šuchot, pripomínajúci špľachot mora, a keď sa pozriete cez túto pokrčenú, polopriepustnú látku vidíte obrazy ako vo sne: zneostrené, zneistené, z časti zahmlené, ponorené, rozdelené na pred a za. Na inom do oranžovo zafarbenom obraze vidíme len tieň mimo obrazu zavesenej, vo vetre sa vlniacej plachty igelitu. Tento tieň pripomína tiene oblakov nad slnkom ožiarenou krajinou. Na ďalších záberoch tajomná bytosť nastavuje na dvore a v záhrade veľké zrkadlo tak, aby vytvárala labyrinty duše našich spomienok z detstva. V interiéroch Monika Hurňanská sama seba štylizuje do polohy akejsi rozprávkovej princeznej, ktorú alchymista premenil na éterickú vílu v spomienkami zakliatom kráľovstve vlastného domova. Táto bytosť navštevuje jednotlivé miestnosti a zákutia rodičovského domu. V kuchyni na žltej stene vzniká obrazový diptych medzi starobylou ikonu letiacou v oblakoch a do modra svietiacou televíznou obrazovkou. V ďalších izbách čarodejka vrství sendvičovo obrazy, ktorými sa vizuálna rozprávka stáva tajomnou. Nič nie je celkom jasné, nič sa nesmie prezradiť. Aj svetlo sa stáva pomocníkom pri navodzovaní tejto tajomnej atmosféry. Nezvyčajné pohľady, vymyslené touto bytosťou, šokujú klasických fotografov. Obyčajné veci ako luster, nohy stoličky alebo kytica slamienok získavajú rozprávkovú nesmrteľnosť.

Monika Hurňanská je na začiatku svojej umeleckej dráhy. Za svoju diplomovú prácu získala Cenu rektora VŠVU. Má mimoriadny talent, ale to nestačí. Pre budúcnosť je dôležité ako s tým talentom ona sama naloží a ako jej okolie s uplatnením talentu pomôže. Len tak sa veci môžu vyvíjať ďalej. Ja osobne jej držím palce.

Ľubo Stacho
Medzi maľbou a fotografiou, text z výstavy v galérii Fiducia, Ostrava, 2004

/The term "visual artist" is appearing more and more frequently in the fine arts—referring to those who strive to "create a new opening and discover a fresh perspective on the reality out there." It is a designation for modern-day shamans who master photography, color, and computer manipulation with such virtuosity that their altered images appear entirely natural. If anyone in Slovakia fulfills the definition of this term, it is undoubtedly Monika Hurňanská.

Her journey toward the photographic medium was winding. She studied ceramics at the School of Applied Arts in Košice, followed by a Bachelor's degree in painting at the Academy of Arts in Banská Bystrica. She completed her studies with a Master's degree at the Department of Photography at the Academy of Fine Arts and Design (VŠVU) in Bratislava. Here, she initially began with videos (Annual Report 2002 and Funeral Hearts 2003). The latter, in particular, possesses extraordinary power; she imbued it with a life secret decipherable only by those who are sensitive and marked by life's tribulations. All these experiences were later distilled into a new quality in her final thesis, Eternal Truths —digital prints in 100x70 cm format—which brought a fresh breeze, perhaps even a gust of wind, into Slovak photography.

In this series, Hurňanská confirms that the globalized world hasn't yet killed off all sensitive souls, and that even small nations, through their strong individuals, will maintain their identity and uniqueness. Love for one's home is not just a romantic notion of past centuries; it has its place in the contemporary world.

Do you know that feeling when a piece of plastic film is hanging in the yard and a gentle breeze blows? That soft rustle, reminiscent of the splashing sea? When you look through this crumpled, semi-transparent material, you see images as if in a dream: blurred, uncertain, partially misted, submerged, divided into before and after. In another orange-tinted image, we see only the shadow of a plastic sheet waving in the wind, hung outside the frame. This shadow evokes clouds drifting over a sunlit landscape. In other shots, a mysterious being sets up a large mirror in the yard and garden to create labyrinths of the soul—memories of our childhood. In her interiors, Monika Hurňanská stylizes herself as a sort of fairytale princess, transformed by an alchemist into an ethereal nymph in the memory-enchanted kingdom of her own home. This being visits the individual rooms and corners of her parental house. On a yellow wall in the kitchen, a diptych emerges between an ancient icon flying in the clouds and a glowing blue television screen. In other rooms, the "sorceress" layers images like a sandwich, making the visual fairytale even more mysterious. Nothing is quite clear; nothing must be given away. Even light becomes an accomplice in evoking this mystical atmosphere. The unusual perspectives conceived by this being might shock "classic" photographers. Ordinary objects—a chandelier, chair legs, or a bouquet of dried flowers—gain a fairytale immortality.

Monika Hurňanská is at the beginning of her artistic career. For her diploma thesis, she received the Rector's Prize of the Academy of Fine Arts and Design. She possesses extraordinary talent, but that alone is not enough. For the future, it is vital how she chooses to use that talent and how those around her help her apply it. Only then can things continue to evolve. Personally, I am rooting for her.

Ľubo Stacho
Between Painting and Photography, text from the exhibition at Gallery Fiducia, Ostrava, 2004